Johann Nepomuk Hummel a Bratislava
(14. 11. 1778 – 17. 10. 1837)
5 pohľadov na život umelca a jeho vzťahy k rodnému mestu
Vážené dámy a páni,
považujem si za česť pozdraviť Vás srdečne na dnešnej slávnostnej Akadémii s názvom „Hummel bez hraníc“, poriadanej v rámci 2. ročníka Medzinárodného festivalu „Komorné dni J. N. Hummela“ 2007. Domnievam sa, že metafora v názve podujatia v súvislosti s pripomenutím si nastávajúcich životných výročí nášho významného rodáka symbolizuje veľmi výstižne jeho životné osudy a umeleckú dráhu. Jeho umelecké pôsobenie a dielo vplývali na európske kultúrne dianie. Svoj príspevok uvádzam pod názvom „Hummel a Bratislava“, ako päť pohľadov na život umelca a jeho vzťahy k rodnému mestu.
Pohľad prvý
Pobyt v rodnom meste a rané majstrovstvo
Skladateľ, klavirista, dirigent a významný pedagóg klavírnej hry Johann Nepomuk Hummel pochádzal z Pressburgu (dnešnej Bratislavy), kde sa narodil 14. novembra 1778, zomrel 17. októbra 1837 vo Weimare. Zakrátko si teda pripomenieme 230. výročie narodenia a 170. výročie úmrtia Majstra.
Vplyv prostredia rodného Pressburgu, ako bývalého hlavného a korunovačného mesta Uhorska, na Hummelove detské roky bol nepochybne veľký. Rozvíjalo sa tu umenie, literatúra i hudba. Hummelov otec Johannes, sám výborný hudobník, podporoval skoré prejavy talentu svojho syna. Už vo veku štyroch rokov ho začal učiť husľovej hre na malom nástroji, vo veku piatich rokov aj klavírnej hre. 6-ročný hral Johann Nepomuk Hummel už celkom pohotovo na klavíri a príležitostne účinkoval aj v chrámovej hudbe ako huslista a sopranista.
V živote malého Hummela sa čoskoro udiala významná zmena. Rodina sa presťahovala do Viedne, kde Hummelov otec Johannes pôsobil ako hudobný riaditeľ v Theater auf der Wieden.
V rokoch 1786–1788 bol Johann Nepomuk Hummel žiakom Wolfganga Amadea Mozarta. Ten, očarený hudobným talentom osemročného chlapca, vyučoval ho zdarma, ba dokonca býval v Mozartovom byte.
Po dvoch rokoch dôkladného štúdia na radu Mozarta podnikol Hummelov otec so svojím desaťročným synom náročnú koncertnú cestu spojenú s dlhšími pobytmi v európskych mestách.
Veľké úspechy slávil mladý Hummel v Prahe. Turné pokračovalo koncertami v nemeckých mestách, cez Dánsko a Škótsko do Anglicka. V Londýne sa stretol aj s Josephom Haydnom a Muziom Clementim. Cesta späť viedla Holandskom, Nemeckom a do Viedne sa rodina Hummelovcov vrátila až roku 1793. V tom čase bol už Wolfgang Amadeus Mozart mŕtvy. Hummelovo hudobné štúdium pokračovalo u Johanna Georga Albrechtsbergera a neskôr u Antonia Salieriho. Významným spôsobom ovplyvnil Hummela Joseph Haydn. Najvýraznejší ostal však vplyv jeho prvého veľkého učiteľa - Wolfganga Amadea Mozarta. Hummel nadviazal naň vo vlastnej tvorbe a rozvinul aj jeho viedenskú školu klavírnej hry.
Pohľad druhý
Prvé návraty do Pressburgu a roky veľkej koncertnej činnosti
Do roku 1799 Hummel vystupoval ako klavirista len v súkromných kruhoch, no chýr o jeho mimoriadnych umeleckých schopnostiach sa šíril.
V Pressburgu koncertoval po svojom návrate z Londýna, ako 15-ročný (1793) v Mestskom divadle.
18. novembra 1796 počas zasadnutia Uhorského snemu, iba päť dní pred účinkovaním Ludwiga van Beethovena v Pressburgu, 18-ročný Hummel tu usporiadal Hudobnú akadémiu v sieni Pálffyho paláca. V tomto čase patril už aj k vyhľadávaným učiteľom klavírnej hry.
Na odporúčanie Josepha Haydna sa stal v rokoch 1804-1811 jeho umeleckým nástupcom vo funkcii koncertného majstra orchestra kniežaťa Mikuláša Esterházyho II. v Eisenstadte.
Tu uviedol prvý raz i Haydnovo Stvorenie, Mozartovu Čarovnú flautu a venoval sa i vlastnej kompozičnej činnosti.
Svoju prvú Omšu in B tu uviedol s takmer stočlenným orchestrom roku 1805. Popri chrámovej hudbe, vznikajú i baletné a operné diela.
Po návrate do Viedne sa venoval prevažne kompozícii a vyučovaniu klavírnej hry. Mal veľký počet žiakov. Jeho povesť vynikajúceho pianistu a skladateľa sa šírila aj v Nemecku a Francúzsku. Na Konzervatóriu v Paríži uviedol Luigi Cherubini Hummelovu Veľkú fantáziu Es dur op. 18 pre klavír. Bola to prvá Hummelova skladba, ktorú mohli Francúzi počuť.
Vo Viedni sa Hummel (1813) oženil s Elisabeth Röckel, poprednou speváčkou Dvorného divadla. Neskôr bola aj jeho umeleckou partnerkou na koncertných turné po rakúskych mestách. Mali dvoch synov, Karl bol klaviristom a neskôr dirigentom v Augsburgu, Brne a Viedni, Eduard žil vo Weimare a bol maliarom.
Od roku 1814 Hummel začal po dlhšej prestávke opäť koncertovať. Jeho vystúpenia sa stretali s nadšenými ohlasmi poslucháčov Viedne, Prahy, Lipska, Berlína, Drážďan a ďalších miest. Poprední kritici v Lipsku písali, že od čias Mozarta nikto tak nenadchol obecenstvo svojím klavírnym umením ako Hummel. V období 1816-1818 pôsobil ako dirigent dvorného divadla v Stuttgarte, od roku 1819 ako dirigent kniežacieho orchestra a opery vo Weimare. Spolu s Johannom Wolfgangom von Goethem patrili k významným predstaviteľom spoločenského života Weimaru. Hummel sa naďalej intenzívne venoval aj vlastnej kompozičnej a interpretačnej činnosti. Jeho umeleckú povesť v mnohých krajinách šírili i jeho vynikajúci žiaci. Udržiaval písomné styky s viacerými skladateľmi a hudobnými vydavateľmi mnohých krajín, ba zasadzoval sa významne aj za ustanovenie autorských práv v Nemecku.
Vo Weimare sa po rokoch Hummel zdôveril svojmu žiakovi Hillerovi aj s nasledovným pocitom: „Objavenie sa Beethovena bolo pre mňa ťažkým okamihom. Mám nasledovať tohto génia? Istý čas som naozaj váhal: napokon som si povedal, že najlepšie bude, ak ostanem verný sám sebe.“
Každoročné Hummelove koncertné cesty smerovali do významných európskych miest. 1820 triumfoval opäť v Prahe. Účinkoval vo Viedni, Berlíne a ďalších nemeckých mestách. Veľmi úspešná bola aj koncertná cesta do Ruska 1822. Účinkoval v Rige, Königsbergu, Petrohrade a Moskve. V nasledujúcich rokoch vystupoval v Holandsku, Belgicku a Paríži. Tu ho kritika označila za nového nemeckého Mozarta. 1826 koncertoval v Drážďanoch, 1827 vo Viedni, kde sa zúčastnil a účinkoval aj pri poslednej rozlúčke s Ludwigom van Beethovenom. 1828 koncertoval v Berlíne a vo Varšave, kde ho počul aj mladý Fryderyk Chopin. Na Chopina Hummelova hudba i hra mocne zapôsobili a zanechali v jeho tvorbe výrazné vplyvy.
1829 vystúpil Hummel v Karlových Varoch. 30. mája 1829 vo Weimarskom dvornom divadle hral Nicolo Paganini za spoluúčinkovania Hummela. V nasledujúcom roku podnikol koncertné cesty do Paríža a Londýna, kde hral i na kráľovskom dvore. Nasledovali koncerty v ďalších anglických mestách. 1832 vystúpil opäť v Karlových Varoch. 1833 pôsobil v Londýne ako dirigent nemeckej opery, ktorá hosťovala celých šesť týždňov v Kráľovskom divadle.
Pohľad tretí
Posledný návrat do Pressburgu
Roku 1834 odcestoval s manželkou do Viedne a využil túto príležitosť aj na návštevu svojho rodného mesta Pressburgu.
20. apríla 1834 tu vystúpil v Pálffyho paláci. V úprave pre 2 klavíry uviedol svoj Klavírny Koncert F dur op. posthum č. 1 (vyšiel tlačou až r. 1839 po smrti autora), ďalej Fantáziu „Oberons Zauberhorn“ op. 116 a voľnú fantáziu. Koncertovalo sa na dvoch klavíroch vynikajúceho miestneho nástrojára Carla Schmidta.
Hummel navštívil vtedy aj iné mestá, v ktorých pôsobil vo svojej mladosti. Bola to jeho posledná koncertná cesta.
Postupné zhoršovanie zdravotného stavu po roku 1835 obmedzovalo jeho koncertné aktivity. I napriek ťažkej chorobe ho údajne neopúšťala dobrá nálada v presvedčení, že sa mu zdravie vráti. Uprostred usilovnej práce na príprave vydania Beethovenových diel v Londýne zomrel vo Weimare vo veku 59 rokov. Tam odpočíva v blízkosti Goetheho a Schillera.
Pohľad štvrtý
Odhalenie pomníka J. N. Hummelovi v Pressburgu 1887
Umelecký odkaz skladateľa je zachovaný v počte 127 opusovaných diel klavírnej a komornej hudby, chrámových i javiskových diel a vo veľkom množstve ďalších kompozícií.
V pedagogickej oblasti má veľký historický význam jeho klavírna škola-traktát s názvom „Ausführliche theoretisch-praktische Anweisung zum Pianofortespiel, vom ersten Elementar-Unterricht an bis zur vollkommensten Ausbildung.“ vydaný vo Viedni 1828 a venovaný ruskému cárovi Mikulášovi I. Jej dva vzácne rukopisné exempláre sú časťou zbierky darov Hummelovej rodiny Mestskému múzeu Bratislavy.
J. N. Hummel vynikal aj svojím neobyčajným majstrovstvom v oblasti umenia klavírnej improvizácie. Tá bola pravidelnou, očakávanou a mimoriadne obdivovanou súčasťou jeho koncertných vystúpení.
50. výročie úmrtia veľkého rodáka sa rozhodlo predstavenstvo slobodomurárskej lóže uctiť si postavením jeho pomníka v Pressburgu. K tomuto účelu poriadal mestský archivár a organizátor hudobného života Johann Nepomuk Batka okrem prednášok a výstav výtvarných diel aj koncerty.
Do zvláštneho Fondu Hummelovho pomníka plynuli prostriedky z výnosov viacerých umeleckých podujatí na pôde nášho mesta.
Uveďme medzi nimi posledné koncertné vystúpenie Franza Liszta v Mestskom divadle Pressburgu 3. 4. 1881. V programe koncertu odznela aj Hummelova Sonáta As dur op. 92 pre klavír 4-ručne, ktorú s Lisztom interpretoval A. Juhász. Liszt ako čestný člen Cirkevného hudobného spolku mesta prispel celkove najvyšším finančným vkladom do základného kapitálu fondu.
Ďalšou z významných akcií na podporu fondu bol posledný koncert Antona Rubinsteina v Pressburgu vo veľkej sieni Župného domu 13.4.1885. Hummelova Sonáta As dur op. 92 pre klavír 4-ručne tu odznela za spoluúčinkovania Theodora Leschetizkého. Tento koncert poctil svojou osobnou prítomnosťou aj Franz Liszt.
Významný klavirista a interpret diel J. N. Hummela Hans von Bülow usporiadal v prospech fondu v Pressburgu recitál 12. 2. 1882. Svetoznámy Lisztov žiak Eugen D’Albert účinkoval na koncerte 28. 11. 1886. Stephanie Vrábélyiová-Tausigová ponúkla zasa prostriedky z predaja vlastných kompozícií do zbierky na zakúpenie Hummelovho čembala.
Pomník J. N. Hummela, umelecké dielo Viktora Tilgnera, bol v Pressburgu slávnostne odhalený dňa 16. októbra 1887.
Pohľad piaty
Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela v Bratislave od roku 1991
Pohľad piaty nás prenáša do súčasnosti. Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela v Bratislave, organizovaná od r. 1991, je dnes členom Svetovej federácie medzinárod-ných hudobných súťaží v Ženeve. V júni 2005 sa uskutočnil už jej piaty ročník. Patrí k významným umeleckým podujatiam celosvetového dosahu a významne prispieva k uchovávaniu umeleckého odkazu nášho veľkého rodáka. Na ňu nadväzuje a rovnako ušľachtilému cieľu slúži myšlienka organizovať od roku 2006 aj
Medzinárodný hudobný festival J. N. Hummela v Bratislave.
Za podpory štátnych i mestských inštitúcií, spolu s aktivitami popredných zahraničných i domácich umelcov a zanietených organizátorov sa Bratislavský kultúrny život významne obohacuje.
V oblasti pamiatkovej starostlivosti je významná ostatná rekonštrukcia múzea v objekte Hummelovho rodného domu (2007), ako súčasti Mestského múzea Bratislavy. V jeho historických zbierkach sa nachádzajú aj viaceré dobové nástroje pozoruhodnej historickej hodnoty.
Okrem hammerklavíra z roku 1810, darovaného výrobcom - francúzskou firmou Erard - Hummelovi po jeho návrate z Londýna 1833, Mestské múzeum vlastní ďalšie 3 dobové nástroje – dva klavíry a jeden klavichord. K dvom z týchto nástrojov sú priložené aj listy Hummelovej manželky Elisabeth rod. Röckel. Jeden z dvoch malých klavírov sa vzťahuje k rokom Hummelovho štúdia.
Ide o malý nástroj viedenského výrobcu Kaspara Katholnika (1763-1829), na ktorom mladý Hummel vo Viedni cvičil a predohrával Mozartovi v jeho dome. Nástroj bol dlhé roky vo vlastníctve Hummelovej rodiny vo Weimare, ktorá ho darovala r.1913 Mestskému múzeu Bratislavy. Darovanie je doložené aj listom Johanny Hummelovej, (skladateľovej vnučky) Johannovi Batkovi v mestskom archíve Pressburgu (Batkova pozostalosť č. 173).
Sme veľmi radi, že súčasťou Hummelovho festivalu je aj dnešná medzinárodná akadémia „Hummel bez hraníc“ za účasti milých hostí z Eisenstadtu, ako aj koncerty laureátov Hummelovej súťaže, mladých špičkových interpretov, ktorí venujú svoje schopnosti aj šíreniu pozoruhodného kultúrneho dedičstva našej minulosti.
Prof. Miloslav Starosta,
Bratislava, 11. mája 2007.
Príspevok prednesený v rámci Medzinárodnej akadémie „Hummel bez hraníc“ ako súčasti Medzinárodného festivalu Johanna Nepomuka Hummela 2007
streda 8. októbra 2008
Johann Nepomuk Hummel
Prof. Miloslav Starosta
Johann Nepomuk Hummel a jeho umenie klavírnej hry
Spomienka na významného skladateľa, klaviristu a pedagóga na margo 5. ročníka Medzinárodnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave, máj-jún 2005.
„Zmyslom umenia tónov i poslaním hudby je upokojiť, obšťastniť srdce a potešiť sluch. Číra vyumelkovanosť je pedantériou a patrí iba očiam. Iba dômyselná spätosť hudobného umenia s citom a vkusom mu dodáva pôsobivosť, pravdivosť, dôstojnosť a vedie umelca k skutočnému cieľu“.
J. N. Hummel
Spomienky na veľkých pianistov a učiteľov klavírnej hry často nezaslúžene upadajú do zabudnutia. Je viac ako zvláštne, ak sa medzi nimi vyskytuje aj meno nášho rodáka Johanna Nepomuka Hummela, ak sa naň kdesi vo svete spomína viac, než u nás, kde klíčil jeho talent v úrodnej pôde a priaznivých podmienkach. Vyrastal a tvoril síce možno aj v tieni svojho geniálneho súčasníka Ludwiga van Beethovena. No ako žiak Wolfganga Amadea Mozarta šíril slávu svojho majstra a vysoko rozvinul pianistickú tradíciu viedenskej školy. Jeho hudobný vplyv pocítil aj Fryderyk Chopin a uctievali ho mnohé vyspelé európske krajiny. Archívy nášho mesta uchovávajú viaceré muzeálne pamiatky a niektoré vzácne rukopisy majstra a od roku 1991 sa tu konali aj viaceré pozoruhodné podujatia medzinárodnej umeleckej klavírnej súťaže na jeho počesť. V dňoch 29. mája až 5. júna 2005 sa uskutočnil už jej piaty ročník. Súťaž priťahuje výrazné hudobné talenty a mnohí z nich rozširujú rady oddaných interpretov Hummelovej klavírnej i komornej tvorby. Dúfame, že táto významná tradícia bude pokračovať.
V tomto článku priblížime čitateľom aspoň časť historických faktov zo života umelca. Pôsobil v spoločenskom a kultúrnom prostredí viacerých významných centier Európy v čase, kedy sa na prelome 18. a 19. storočia výrazne transformovalo aj hudobné umenie. Výraznou mierou sa na tom podieľali aj skladatelia klaviristi. Už od polovice 18. storočia sa kládli základy budúceho búrlivého rozvoja pianistiky. Takmer každý skladateľ bol spravidla vyškolený aj ako čembalista, či klavirista. Napriek tomu, že špecializácia interpreta bola ešte značne vzdialená, neprekvapí nás, ak práve klavíru zverovali poprední hudobní tvorcovia často svoje najvnútornejšie výpovede. Pianoforte, ktoré nahradilo čembalo a klavichord, čakal ešte dlhý vývoj. Zároveň však v mnohých krajinách sveta zaznamenávame veľký nárast obľuby a postupne aj priemyselnej výroby technicky čoraz dokonalejšieho klavíra. 19. storočie považujeme za obdobie jeho vrcholného rozvoja. Zaslúžili sa o to nástrojári, skladatelia, klaviristi, pedagógovia a mnohé školy, počnúc parížskym Konzervatóriom. Vyučovanie klavírnej hry sa tu zaviedlo už v prvých rokoch existencie školy, po roku 1795. Prvými učiteľmi boli však ešte čembalisti. Oba nástroje pomerne dlho koexistovali, vývoj poznačil aj ich terminológiu, hoci budúcnosť patrila klavíru.
Dobové nástroje a vývoj klavírnej pedagogiky
Dnešná doba so svojimi historizujúcimi tendenciami prináša aj autentické návraty pianoforte a nikoho dnes neprekvapí, ak sa hrá Mozartova, Beethovenova, Schubertova, alebo Chopinova hudba na dobových nástrojoch. Majú nepochybne užšie vzťahy k obdobiam vzniku istých diel. Beethovenom obľúbený Broadwoodov klavír sa už dosť odlíšil od Steinových klavírov, ktoré poznal Mozart a Chopinom obľúbený Pleyelov klavír vynikal mohutnejšou zvukovosťou, než Beethovenov klavír. Voči harfe, flaute, trúbke, organu a dokonca aj husliam, ktoré považujeme za veľmi staré nástroje, klavír je nástrojom mladšej histórie západnej hudby. Napriek tomu, že ho Bartolomeo Cristofori skonštruoval už počiatkom 18. storočia, jeho plné využívanie sa vzťahuje až k obdobiu posledných dvoch storočí. Pre tento pomerne „nový“ nástroj, ktorý bol už od svojho vzniku neustále zdokonaľovaný a transformovaný, až po štádium vzniku a výroby dnešného moderného klavíra, hudobníci veľmi skoro vytvárali a zaznamenávali pedagogické metódy, ktorých počty a ambície časom stúpali.
Podporoval ich aj veľký záujem o klavírnu hru a predovšetkým od prelomu 18. a 19. storočia rýchlo narastajúci počet amatérov, ktorí sa venovali hre na tomto nástroji. Umožňovala im totiž prednes bohatého a rozmanitého repertoáru. Existovalo iba málo meštianskych salónov, ktoré by sa zaobišli bez tohto nástroja, spájajúceho v sebe obdivuhodnú kombináciu jemnej remeselnej techniky a luxusného dreva, ktorý bol menej prekážajúci a menej nákladný, než čembalo, ktoré postupne nahradil a v každom prípade aj jednoduchší na údržbu.
Prax vyžadovala pedagogické pomôcky na efektívne vyučovanie. Po veľkých traktátoch a školách 18. storočia, popri dielach Muzia Clementiho, Jeana Baptistu Cramera a Carla Czerného, vznikajú ďalšie významné školy klaviristov a pedagógov 19. storočia: medzi ich autormi boli aj Jean-Louis Adam pôsobiaci na Conservatoire v Paríži a Johann Nepomuk Hummel vo Weimare. Obaja patrili už k popredným generáciám klaviristov svojej doby, formulujúcich princípy, z ktorých mnohé si zachovávajú svoje hodnoty dodnes.
Životná cesta umelca
Skladateľ, pianista a dirigent, významný pedagóg klavírnej hry Johann Nepomuk Hummel pochádzal z Pressburgu (dnešnej Bratislavy), kde sa narodil sa 14. novembra 1778, zomrel 17. októbra 1837 vo Weimare. Rodné mesto Pressburg, ako bývalé hlavné a korunovačné mesto Uhorska malo na detské roky Hummela nepochybne veľký vplyv. Všade tu boli stopy bohatstva, blahobytu, kráľovského lesku, mesto poskytovalo stály domov umeniu, literatúre a hudbe. Hummelov otec, sám výborný hudobník, podporoval rané výrazné prejavy talentu svojho syna. Už vo veku štyroch rokov ho začal učiť husľovej hre na malom nástroji, vo veku piatich rokov k tomu pribudli začiatky v klavírnej hre. Vo veku šiestich rokov hral už celkom pohotovo na klavíri a príležitostne účinkoval aj v chrámovej hudbe ako huslista a sopranista. Niektorí autori považujú za pravdepodobné, že Hummel bol v detskom veku i žiakom Franza Paula Riglera, významného viedenského klaviristu konca 18. storočia, ktorý bol i autorom školy klavírnej hry (vyšla vo Viedni 1779) a vyučoval na Hlavnej národnej škole v Pressburgu.
Čoskoro sa však udiala v živote malého Hummela významná zmena. Rodina sa presťahovala do Viedne, kde Hummelov otec Johannes pôsobil ako huslista a dirigent Schikanederovho Theater auf der Wieden, na umeleckom poste, ktorý poskytol synovi prvé užitočné divadelné skúsenosti. Čoskoro po príchode do Viedne, v rokoch 1786–1788, sa stal malý Johann Nepomuk Hummel žiakom Wolfganga Amadea Mozarta. Ten bol očarený hudobným talentom osemročného chlapca, ktorého vyučoval zdarma, ba dokonca býval v jeho byte. Po dvoch rokoch dôkladného štúdia, na radu Mozarta, podnikol Hummelov otec so svojím desaťročným synom koncertnú cestu po európskych mestách. Veľké úspechy slávil mladý Hummel i v Prahe. Hummelovci tam boli hosťami manželov Duškových. Dlhá cesta pokračovala koncertami v nemeckých mestách, Drážďanoch, Berlíne, Magdeburgu, Göttingene, Brunswicku, Kasseli, Weissensteine, Hannoveri, Celle, Hamburgu, Kieli, Regensburgu a ďalších, cez Dánsko, Škótsko a Anglicko. Revolučné nepokoje spôsobili zmenu pôvodne plánovanej cesty do Francúzska alebo Španielska a rodina Hummelovcov pokračovala roku 1792 dvojmesačným pobytom v Holandsku, kde mladý Johann Nepomuk účinkoval každú nedeľu v paláci Princa Oranžského v Haagu. Po koncertoch v Amsterdame smerovalo turné cez nemecké mestá Kolín nad Rýnom, Bonn, Mainz, Frankfurt nad Mohanom cez Bavorsko do Linza. Do Viedne sa vrátili až roku 1793, po piatich rokoch cestovania a koncertovania. Mozart bol už v tom čase mŕtvy.
Hummel pokračoval vo svojich štúdiách u Johanna Georga Albrechtsbergera, ktorý ho vyučoval kontrapunktu neskôr u Antonia Salieriho ktorý ho zasvätil do umenia vokálnej kompozície, a hudobnej estetiky. Významné bolo umelecké a pedagogické dedičstvo osobných vplyvov Josepha Haydna po návrate z jeho druhého londýnskeho pobytu (1795), ako aj Muzia Clementiho, no najmä jeho prvého veľkého učiteľa - Wolfganga Amadea Mozarta. Na svojho majstra a jeho školu nikdy nezabudol. Prejavilo sa to v početných Hummelových kompozíciách, v ktorých bol najmä spočiatku blízky Mozartovi. Ako zaujímavosť uvedieme skutočnosť, že spinet, na ktorom Hummel cvičil v Mozartovom dome vo Viedni a na ktorom majstrovi predohrával, bol dlhé roky v sídle rodiny Hummelovcov vo Weimare a neskôr ho dostalo do daru Mestské múzeum v Bratislave.
Časom si Hummel vytvoril svoj vlastný sloh, ktorý nesie pečať zrelého kompozičného majstrovstva. Obsahuje výrazné prvky vlastného pianistického interpretačného štýlu, brilantnosti, elegancie i improvizačných momentov, ale nepochybne i originálnu invenčnosť, prepojenú s výrazným harmonickým a polyfonickým myslením vo vypracovaní klavírnej faktúry a tiež iných partitúr, napríklad v oblasti bohatej komornej tvorby.
V literatúre sa Hummelovo meno radí medzi najvynikajúcejších improvizátorov svojej doby. Improvizácia, ako druh voľnej koncertnej kreácie, bola v 19. storočí sústavne pestovaná a od koncertného umelca sa vyžadovala ako celkom samozrejmá, ba často vari až vrcholná ukážka jeho tvorivých schopností pri verejných výkonoch.
Hoci do roku 1799 Hummel vystupoval ako klavirista len v súkromných kruhoch, jeho umelecká povesť sa rýchlo šírila. V tom čase hral dva razy aj v Pressburgu: v roku 1793 po návrate z Londýna a roku 1796 počas zasadnutia Uhorského snemu tu usporiadal umeleckú akadémiu. V tom čase patril už medzi vyhľadávaných učiteľov klavírnej hry. Po skončení štúdia sa na odporúčanie Josepha Haydna stal jeho umeleckým nástupcom vo funkcii dirigenta orchestra knižaťa Esterházyho v Eisenstadte. Tu uviedol prvý raz i Haydnovo Stvorenie, ďalej napríklad Mozartovu Čarovnú flautu a venoval sa i vlastnej kompozičnej činnosti. Svoju prvú Omšu in B tu uviedol s takmer stočlenným orchestrom roku 1805. Skomponoval diela chrámovej hudby, ale i javiskové diela. Sú to balety Helena a Paris, Harlekýn a Kolombína, opera Matidle von Guise, pantomíma Zázračný prsteň a iné.
Po návrate do Viedne sa venoval prevažne kompozícii a vyučovaniu klavírnej hry. Mal veľký počet žiakov. Podľa vlastných spomienok vyučoval hru na klavíri deväť až desať žiakov denne. Aby sa pri tejto časovej záťaži mohol venovať ešte vlastnej kompozičnej činnosti, pracovný deň začínal komponovaním už o štvrtej hodine ráno. Jeho povesť pianistu a skladateľa sa rozšírila čoskoro i do Nemecka a Francúzska. Na Konzervatóriu v Paríži uviedol Luigi Cherubini Hummelovu Veľkú fantáziu op. 18. Bola to prvá Hummelova skladba, ktorú mohli Francúzi počuť.
Vo Viedni sa Hummel roku 1812 oženil s Elisabeth Röckel, poprednou speváčkou Dvorného divadla. Neskôr účinkoval okrem iného tiež ako jej klavírny sprevádzač na koncertných turné po rakúskych mestách, v Budapešti a Pressburgu. Mali spolu dvoch synov, Karl bol klaviristom, Eduard maliarom.
Koncertné cesty a pedagogika
Od roku 1814-15 Hummel začal po dlhšej prestávke opäť koncertne vystupovať. Koncertoval vo Viedni, Prahe (19. a 26. apríla 1816), v Lipsku, Berlíne, Drážďanoch a iných mestách. V Prahe sa stretol aj s Carl Maria von Weberom, ktorý o Hummelovej hre písal svojmu priateľovi Rochlitzovi v superlatívoch: „Hummelova hra je mimoriadne istá, čistá, perlivá a elegantná.“ Všade slávil veľké triumfy. Poprední kritici v Lipsku písali, že od čias Mozarta nikto tak nenadchol obecenstvo svojím klavírnym umením ako Hummel. Roku 1816 sa stal nakrátko dirigentom dvorného divadla v Stuttgarte. Počas tohto krátkeho umeleckého pôsobenia koncertoval v októbri 1817 v Mannheime, kde ho jeden z kritikov označil za jedného z najväčších hudobných géniov sveta. V novembri toho istého roku hral s prenikavým úspechom vo Frankfurte nad Mohanom. Tu ho opäť počul šesťdesiatpäťročný Muzio Clementi, ktorý ho poznal už z obdobia jeho prvých londýnskych vystúpení a prejavoval o Hummela veľký záujem. Od roku 1819 pôsobil ako dirigent kniežacieho orchestra a opery vo Weimare. Spoločne s Goethem patrili k popredným postavám intelektuálnych kruhov a nesporne aj k hlavným turistickým atrakciám tohto mesta. Jeho dobrú umeleckú povesť v tých časoch už šírili v mnohých krajinách i jeho vynikajúci žiaci, napríklad Ferdinand Hiller (pôsobil v Nemecku), krátko i Felix Mendelssohn, Karl Eduard Hartknoch, Adolf Henselt (nazývaný i „nemeckým Chopinom“, ktorý pôsobil v Nemecku, neskôr od roku 1838 dlhodobo i v Rusku), Rudolf Willmers (pôsobiaci vo Viedni), Julius Benedict a Karl Mangold (v Londýne), synovci Hummela - August a Eduard Röckelovci, Edward Hodges, Sigismund Thalberg, Giuseppe Unia, Vinzens Hauck, a ďalší. Byť Hummelovým žiakom bolo zvláštnou cťou. Až v posledných ôsmich rokoch svojho života sa obmedzil na vyučovanie iba menšieho počtu žiakov. Podľa mienky Hillera sa Hummel ako pedagóg zameriaval najmä na kvality spevnosti melodických línií, zásady dobrého a spoľahlivého prstokladu a jasnosť v hre. Popri kvalitách učiteľa klavírnej hry Hiller ešte vyššie hodnotil jeho schopnosti pedagóga kompozície.
Weimarské obdobie a ďalšie koncertné cesty
Hummel veľmi úspešne zastával miesto dirigenta opery vo Weimare. Do repertoáru uviedol diela Glucka (Ifigénia v Aulide, Ifigénia na Tauride), Mozarta (Don Giovanni, Čarovná flauta, Figarova svadba, Titus, Cosi fan tutte, Únos zo Serailu), Cherubiniho Medeu, Lodoisku, Beethovenovho Fidelia, začali sa uvádzať opery Rossiniho, Webera, ale i talianske opery Salieriho, Sacchiniho, Cherubiniho, Spontiniho a iných skladateľov. Popritom sa intenzívne venoval vlastnej kompozičnej a interpretačnej činnosti. Udržiaval písomné styky s viacerými osobnosťami skladateľov i hudobných vydavateľov mnohých krajín, ba zasadzoval sa významne i za ustanovenie autorských práv v Nemecku.
Počas Weimarského pobytu Hummel koncertoval prvý raz v apríli roku 1820 v Prahe, kde sa stretli jeho vystúpenia s veľkým úspechom. Odtiaľ odchádza na dva koncerty do Viedne a po ceste späť usporiadal koncert vo veľkom divadle v Mníchove. V roku 1821 podnikol iba menšiu koncertnú cestu po nemeckých mestách. Hral v Berlíne a Dessau. Veľké úspechy slávil roku 1822 v Rusku, kde koncertoval najskôr v Rige. Potom usporiadal tri koncerty v Petrohrade, cesta pokračovala do Moskvy, kde sa osobne zoznámil s Johnom Fieldom, významným klaviristom a skladateľom, žiakom Clementiho, ktorý v Rusku dlhodobo žil a vytvoril tam veľkú a významnú pianistickú školu. Vzájomné priateľstvo sa zvýraznilo i v spoločnom vystúpení oboch umelcov v Moskve, kde zahrali spolu novú Fieldovu skladbu pre dva klavíry skomponovanú pri tejto príležitosti. Hummel sa vrátil potom opäť do Petrohradu, kde sa uskutočnil jeho koncert vo veľkom divadle a 22. a 26. apríla 1822 opäť účinkoval na dvoch koncertoch v Rige. Okrem toho hral v mnohých súkromných spoločnostiach a improvizoval na organe v chráme svätého Petra v Rige. Jeho koncerty bolo potrebné často pre veľký úspech o niekoľko dní zopakovať. Okrem už uvedených bol takým aj koncert 29. 5. 1822 v Königsbergu. V nasledujúcom roku počas jesennej dovolenky podnikol Hummel koncertné turné do Holandska a Belgicka. Koncertoval v Amsterdame, Haagu, Rotterdame, Utrechte. S úspechmi tejto cesty bol Hummel mimoriadne spokojný. Roku 1825 hral vo Frankfurte a v Paríži, kde ho kritika označila za nového nemeckého Mozarta. V Paríži sa zoznámil s mnohými vynikajúcimi umelcami, ako napríklad s Kalkbrennerom, Moschelesom, Pixisom, Kreutzerom, Paërom, Rossinim, Mayerbeerom, Fétisom, Cherubinim a inými. S Cherubinim, Moschelesom, Fétisom i ďalšími si dlhé roky dopisovali. Počas jeho neprítomnosti vo Weimare požiar zničil divadlo a nové otvorili v sezóne 1825-26 Rossiniho operou Semiramis.
V roku 1827 sa Hummelovci spolu so žiakom Ferdinandom Hillerom zúčastnili vo Viedni rozlúčky s Beethovenom, kde Hummel podľa Beethovenovho želania improvizoval na témy skladieb zosnulého autora, napríklad aj na tému „zboru väzňov“ z Fidelia. Na tejto ceste sa stretol aj so Schubertom. Tento mu venoval svoje posledné tri klavírne sonáty s nádejou, že ich bude interpretovať. Neskôr, po smrti oboch mužov vydavateľ zmenil túto dedikáciu na Schumanna.
Po smrti Webera prijal Hummel miesto dvorného dirigenta v Drážďanoch. Koncertoval popritom vo Viedni, Berlíne a Varšave, kde ho 1828 počul aj mladý Chopin. Na Chopina Hummelova hudba i hra mocne zapôsobila a zanechala v jeho tvorbe výrazné vplyvy. Hummelov spôsob hry i kompozičné prvky ďalej rozvinul vo vlastnej tvorbe a vážil si Hummela po celý život.
Roku 1829 hral Hummel i v Karlových Varoch. 30. mája 1829 sa vo Weimarskom dvornom divadle uskutočnil koncert Nicola Paganiniho za spoluúčinkovania Hummela. V nasledujúcom roku podnikol koncertné cesty do Paríža a Londýna, kde hral i na kráľovskom dvore. Nasledovali koncerty v iných anglických mestách. Roku 1832 vystúpil opäť v Karlových Varoch, 1833 bol v Londýne ako dirigent nemeckej opery, ktorá hosťovala celých šesť týždňov v Kráľovskom divadle. Roku 1834 navštívil spoločne so svojou manželkou Viedeň a využil túto príležitosť aj na návštevu svojho rodného mesta Pressburgu. 20. apríla 1834 tu koncertoval v Pálffyho paláci. Navštívil vtedy aj iné mestá, v ktorých pôsobil vo svojej mladosti. Bola to posledná Hummelova koncertná cesta.
Posledné obdobie
Roku 1835 prežil väčšinu svojej dovolenky vo Weimare a namiesto cestovania dal si pristaviť k svojmu domu kúzelný hudobný salón. Postupné zhoršovanie jeho pľúcnej choroby mu znemožňovalo podnikanie ďalších koncertných ciest. I napriek ťažkej chorobe ho však údajne neopúšťala dobrá nálada a veril, že sa mu zdravie vráti. V lete nasledujúceho roku sa liečil v kúpeľoch Kissingen. V roku 1837 odcestoval i s rodinou do Viedne, kde často navštevoval divadlo. Jeho zdravotný stav bol však opäť vážny. Opätovné liečenie v kúpeľoch Kissingen už nemohlo zlepšiť jeho zdravie. Počas svojich posledných dní pracoval ešte na Beethovenových dielach, ktoré pripravoval odoslať do Londýna, ale duševné sily ho opustili a jeho jasný duch vyhasol 17. októbra 1837. Je pochovaný vo Weimare blízko Goetheho a Schillera.
Umelecký odkaz
V rokoch 1801 a 1804, Hummel navštevoval sobotňajšie večierky u Mozartovej vdovy Constanze Weberovej. Vyučoval klavírnu hru posledného Mozartovho syna Franza Xavera. Carl Czerny opisuje prvé stretnutie s ním: „Tento mladý muž vo veku asi 20 rokov, bol vyzvaný, aby niečo zahral. No akého majstra som zrazu počul! Mal som často možnosť počuť hudobníkov ako boli Gelinek, Lipansky, Wölfl, ba aj Beethoven; jednako hra tejto neznámej osobnosti bola pre mňa objavom. Nikdy predtým som nepočul tak veľa nového a toľko náročných obtiaží, čistoty a vkusu, vyjadrenie nežnosti v interpretácii a to všetko spojené s veľkým vkusom v improvizácii. Keď potom hral s huslistom Krommerom, ktorý ho sprevádzal v niekoľkých Mozartových sonátach, diela, ktoré už dávno poznám, prichodili mi, ako celkom nový svet.“
Hummel bol v tomto období veľmi známy svojimi improvizáciami: „Jeho improvizácie boli nezabudnuteľné, elegantné, spontánne, fantastické. Jeho chladnokrvnosť a jeho spôsob využitia rytmu a tempa neboli nikdy prekonané. Témy, ktoré stvárňoval boli maximálne brilantné a premenlivé“. V roku 1822 Field, ktorý bol prítomný pri brilantnej improvizácii a nepoznal totožnosť klaviristu, zvolal: „Buď ste diabol, alebo Hummel osobne!“
Hummel prišiel do Paríža roku 1823 a - ako uvádza François Joseph Fétis vo svojej „Biographie universelle des musiciens“ - „jeho klavírne improvizácie vyvolávali najživší obdiv.“ Dnes, keď improvizácia v oblasti klasickej hudby už takmer neexistuje, si nedokážeme predstaviť úlohu, ktorú zohrávala v prvej polovici 19. storočia. V tomto období určovala a posväcovala povesť klaviristu. I Beethovenov žiak a Lisztov učiteľ Czerny napísal roku 1829 svoju Traité d'improvisation. Všetky Hummelove variácie majú charakteristické črty obľuby a radosti z improvizácie, ktorá ho nikdy neopustila, od op. 1 až po op. 119.
Druhom improvizácie bolo vlastne i prelúdium. Často sa hovorí, že Chopin vytvoril formu „prelúdií“, ktoré ako samostatné diela neuvádzajú nutne iné skladby. Prelúdium však existuje už od 15. storočia. Od konca 18. storočia umenie „preludovania“ bolo pravidlom. Clementi napísal roku 1811 Préludes et exercices dans tous les tons majeurs et mineurs. Nasledovali ho Hummel, Cramer, Szymanowska, Würfel, Herz, Kalkbrenner, Moscheles, Kessler, Chopin. Malé úvodné skladby sa improvizovali za účelom „rozcvičenia a prípravy prstov na nasledujúce vystúpenie, ako aj pre upútanie pozornosti poslucháčov na potrebné sledovanie a počúvanie ďalších skladieb. Akonáhle začne orchester hrať koncert, platí prísny zákaz skúšania klavíra“, písal Czerny. Hummelove Prelúdiá op. 67 (asi z r. 1814) sa objavili pod tradičnou formou prelúdií v 24 durových a molových tóninách, no nie v chromatickom poradí, ale v usporiadaní podľa kvintového kruhu. Od prvého prelúdia im Hummel dodáva celkový charakter „Quasi improvisatione“.
Poznámky ku klavírnym dielam
Klavírna Sonáta Es dur op. 13 a ďalšie patria k veľkým formám. Zotrvávajúc celkovo v „štýle Biedermeieru“, Hummel sa odhodláva k veľkým romantickým výbuchom (op. 81). Po Larghette z op. 13, Sonáta f mol op. 20 prináša očividne melancholickú krásu. Možno si klásť otázku prečo sa viac nehrá. Veď jej klasická faktúra, mimoriadna citovosť, virtuozita tretej časti i skromné rozmery celku by ju mohli ľahko predurčovať do koncertných, alebo súťažných programov. V kóde jej tretej časti zaznieva téma Mozartovej „Jupiterskej“ symfónie. Významná a rozsiahla Sonáta fis mol op. 81 vznikla vo Weimare. Schumann o nej písal, ako o „titánskom a epickom diele... samotné by postačilo na zabezpečenie nesmrteľnosti svojho tvorcu.“ Okrem Beethovena žiadny skladateľ v tomto období neanticipoval natoľko vyjadrenie smútku, tragiky, doplnené o pohľad fantastiky, s ktorým sa opäť stretávame neskôr najmä vo väčšine romantických diel, ako je tomu už v „beethovenovskej“ 2. časti tejto Hummelovej Sonáty op. 81: allegro molt' espressione.
Vo Weimare sa však Hummel zveril svojmu žiakovi Hillerovi aj s inými pocitmi: „Objavenie sa Beethovena bolo pre mňa ťažkým okamihom. Som povinný nasledovať tohto génia? Istý čas som naozaj nevedel, čo mám robiť: napokon som si povedal, že najlepšie bude, ak ostanem verný sám sebe a svojej povahe.“
Klavírnymi Koncertami a mol op. 85 a h mol op. 89 a Etudami op. 125 Hummel nepochybne pripravil svojim potomkom tie najkrajšie dary. Štýlový charakter Chopinových koncertov, často bohatších na hudobnú invenciu, pramení priamo v Hummelových Koncertoch. Nielen v príznačnej ornamentike improvizačného charakteru, ale aj v pianistických postupoch a technike hry. Nepochybne Hummel mal výrazný vplyv na Chopinovu estetiku. Chopin podľa Mikuliho slov hral kúzelne Hummelov Koncert a mol; aj svojim žiakom dával často študovať Hummelove diela. Franz Liszt ako mladý žiak Carla Czerného naštudoval a predviedol oba koncerty.
Mohli by sme uviesť a analyzovať celý rad pozoruhodných Hummelových diel z rozsiahlej klavírnej i komornej tvorby, ale i chrámovej hudby. Za všetky spomeňme aspoň niekoľko pozoruhodných: 7 klavírnych trií, Phantasie Es dur op. 18, z ďalšieho obdobia množstvo klavírnych skladieb a veľa komornej tvorby. Z nej vyniká Veľký septet op. 74. V oblasti chrámovej hudby vytvoril okrem iného i tri omše, z ktorých je najvýznamnejšia prvá in B op. 77, uvádzaná dodnes. Javiskové diela a ďalšie diela komornej hudby, ako inštrumentálne sonáty, klavírne etudy, variácie, diela pre klavír štvorručne a ďalšie uzatvárajú tvorivý odkaz. Celkový zoznam Hummelovho diela obsahuje 127 skladieb označených opusovými číslami a okrem nich veľké množstvo diel bez opusového čísla a z pozostalosti majstra.
Etudy op. 125
Vo veku 55 rokov Johann Nepomuk Hummel uverejnil svoje Etudy op. 125, skomponované väčšinou už o niekoľko rokov skôr. Vyšli teda v roku 1833, až po vydaní Chopinových Etud op. 10. Chopin počul Hummela počas jeho turné roku 1828 vo Varšave, kde hral i svoje skladby, medzi nimi možno aj etudy z op. 125? Sú celkom rozdielne voči tomu, čo by sa dalo nazvať „nezáživnými cvičeniami“, sú ušľachtilé, dýchajú životom, stretávame sa v nich s rozmanitými druhmi faktúry, skvelými harmonickými objavmi. Sú komponované v 24 durových a molových tóninách, v poradí podľa stúpajúceho kvintového kruhu, pričom molové nasledujú po rovnomenných durových. Striedajú sa v nich šarmantné a veselé nálady (č. 2, 19), s vážnymi (20), etudy v prísnom štýle (č. 4, 6, 22), s ozdobami a trilkami (č. 3, 22), vo fugate (č. 7, 24). Vždy sú príjemné, nikdy nie povrchné, preniknuté veľkým výrazom, krásnym kantabile (č. 8, 10, 11, 12, 18, 20), vytvárané vo veľkých polyfonických frázach (č. 7, 12). Možno na nich pracovať so zaujatím vzhľadom na ich rozmanitosť: prinášajú všetranné technické problémy, dvojhmaty, oktávy, akordické skoky, rýchle pasáže, kríženie rúk. Chopin azda obľuboval etudu č. 10 s appoggiaturami a prechodnými tónmi: napodobil ju v téme i tónine vlastnej Etudy op. 25 č. 5. Etudy op. 125 sú posledným Hummelovým klavírnym dielom.
Škoda, že v slovenskom vydavateľstve OPUS vyšlo toto dielo v neúplnom rozsahu (iba výber 17 etud) bez rešpektovania uvedeného poradia. Žiadala by sa ich kritická revízia a nové kompletné vydanie. Sľubne sa rozvíjajúce Hummelovské súťaže v rodisku majstra Bratislave, propagované aj v svetových odborných hudobných periodikách (PIANO, Paríž), sa po svojom štvrtom ročníku z ekonomických dôvodov nečakane prerušili. Našťastie nie nadlho. V júni 2005 sa uskutočnil jej piaty ročník. Veď uchovávanie nesmrteľnej pamiatky osobnosti a diela nášho veľkého rodáka by len prispelo k budovaniu historicky dobrej povesti nášho mesta klaviristov, ale aj celkovej kultúrnosti.
Z významných interpretácií posledného obdobia si pripomeňme aspoň kompletné nahrávky Sonáty fis mol op. 81 a Etud op. 125 francúzskou pianistkou Danielle Laval, ale aj interpretáciu Klavírneho koncertu a mol slovenskými pianistami Ivanom Palovičom a Danielou Varínskou, tiež interpretkou Veľkého septetu op. 74, kompletnú nahrávku 7 klavírnych trií realizovali slovenskí umelci Ivan Gajan (klavír), Viktor Šimčisko (husle) a Juraj Alexander (violončelo) a rovnakí interpreti v spolupráci s Milanom Teleckým (viola) a Radoslavom Šašinom (kontrabas) nahrali aj Hummelov Klavírny kvartet a Klavírny kvintet. Žiada sa tu uviesť aj skvelý výkon víťaza 5. ročníka Hummelovej súťaže 2005, doslova poslucháčsky zážitok z recitálu amerického pianistu Andrewa Brownella z 2. kola, kde v jeho podaní odznela popri Partite a mol J. S. Bacha aj mimoriadna interpretácia Hummelovej Sonáty č. 5 fis mol, op. 81 a povinná skladba Jevgenia Iršaia Musicburger, skomponovaná pre túto súťaž.
Klavírna škola
Roku 1828 vyšla vo Viedni tlačou vo vydavateľstve Tobiasa Haslingera Hummelova trojdielna klavírna škola pod názvom „Ausführliche theoretisch-praktische Anweisung zum Piano-Forte-Spiel, vom ersten Elementar-Unterrichte an bis zur vollkommensten Ausbildung“, teda „Podrobný teoreticko-praktický návod ku hre na pianoforte, od prvého elementárneho vyučovania až k najvyššej dokonalosti“. Bola dedikovaná ruskému cárovi Mikulášovi I. Autor na nej pracoval plných päť rokov. Historicky nasledovala školy Clementiho, Adama, Cramera a predchádzala školy Moschelesa, Czerného a Thalberga. Obsahuje dôkladnú a zrozumiteľne podanú teoretickú časť, ktorá je doplnená celkove vyše dvoma tisíckami notových príkladov a cvičení. Je to vlastne významné sformulovanie a rozvinutie pedagogických zásad viedenskej klavírnej školy. Poskytuje podrobné návody ku klavírnej hre.
Už v úvodnom slove (datovanom vo Weimare 1827) uvádza Hummel praktické rady rodičom i učiteľom, ako napríklad:
- Nešetriť na dobrom učiteľovi začiatočníka, pretože „na základnom vyučovaní závisí všetko, čo sa na ňom vybuduje. Zlé návyky, ktoré vznikli v začiatkoch z nedbalosti, odstraňujú sa neskôr iba veľmi ťažko a často je nemožné zbaviť sa ich celkom.“
- Základy sú veľmi dôležité. Počas prvého polroka až roka začiatočného vyučovania) navrhuje Hummel jednu vyučovaciu hodinu učiteľa so žiakom denne, pretože žiak si ešte nedokáže sám poradiť a ak je ponechaný príliš dlho sám na seba, môže si ľahko osvojiť zlé návyky. (...)
- Sústredené cvičenie by nemalo presiahnuť tri hodiny denne a malo by prebiehať v primeranom tempe, aby hra nebola nepresná,
- výber repertoáru by sa mal prehlbovať, ale neotupovať záujem žiaka. Naopak, treba ho podnecovať i tým, že žiak hrá aj inšpirujúce prednesové skladbičky a učiteľ by ho nemal zaťažovať priskoro veľmi náročnými úlohami,
- za dôležité autor považuje predohrávanie učiteľa a napodobenie žiaka,
- v oblasti rytmickej výchovy odporúča hlasné rátanie dôb, prípadne i pomoc Mälzlovho metronómu,
- cvičiť je potrebné dovtedy, pokým nie je hra plynulá a prednes správny,
- rozlišuje sa prednes správny a krásny, pod prvým pojmom sa chápe skôr remeselno-technické zvládnutie skladby, druhý zohľadňuje už vyššie - estetické kvality umeleckého diela pri jeho interpretácii.
Prvý diel školy sa zapodieva elementárnymi pokynmi pre vyučovanie klavírnej hry, ako sú vzdialenosť a výška sedenia, zaokrúhlené, voľné držanie rúk, iba s primeranou aktivitou. Podáva tiež teoretické poznatky a množstvo príkladov.
Druhý diel pokladal sám Hummel za najzávažnejší. Rozvíjajúca sa klavírna technika, nové druhy rozmanitých pasáží a figurácií prinášali so sebou potrebu nových prstokladových princípov. Tento diel školy prináša systematický pohľad na otázky klavírneho prstokladu. Uvádza sa desať jeho základných pravidiel a ku každémmu opäť veľké množstvo príkladov.
Tretí diel preberá ozdoby a zameriava sa na otázky prednesu. Hummel bol v klavírnej interpretácii zástancom nového spôsobu trilkovania od hlavného tónu. V stručnosti k tomu uveďme aspoň poznámku, že už na prelome 18. a 19. storočia existovali protichodné názory na tieto otázky, bolo tu zjavne isté prechodné obdobie, v ktorom sa presadzovalo nové chápanie trilkov na rozdiel od starej barokovej interpretačnej praxe. Hummel sa dokonca domnieval, že už Mozart trilkoval od hlavného tónu, isté však je, že táto nová prax trilkovania sa ujala, potvrdil a rozvinul ju vo svojom významnom pedagogickom diele i Carl Czerny.
Hummel odporúčal okrem iného študovať hudobné diela a ich úseky so zameraním na ich charakter. Spevné miesta hrať s citom, ale bez tempových zmien. Pomerne veľmi málo pozornosti venuje škola otázkam pedalizácie, čo svedčí ešte o iných estetických a zvukových ideáloch i nástrojovej zvukovosti. No taktiež o osobitých názoroch takých významných osobností interpretačného umenia akou bol Hummel. V škole sa nachádzajú aj kapitoly venované improvizácii - voľnej fantázii a na záver sú rady, ktoré sa zapodievajú ošetrovaním, ladením nástroja a podobne. Dodajme k tomu ešte niekoľko dôležitých pedagogických záverov autora školy.
- Pokiaľ ide o pohyb prstov, Hummel nadväzuje na myšlienky F. Couperina, alebo C. Ph. E. Bacha. „Prsty sa nemajú dvíhať príliš vysoko nad klávesy... treba na ne dopadať vyrovnane a uvoľnene, bez opierania sa i klepania; treba sa ich dotýkať podľa možnosti čo najviac vpredu.“
- Bol prvým, kto teoreticky uvažoval o „tlaku“ prsta: „Prednes Adagia vyžaduje skôr viazaný štýl a jemný hmat v prstoch, ktorý umožní vytvárať každý tón s väčšou, alebo menšou silou.“
- Druhý diel školy sa plne venuje prstom. „Chopinovský“ prstoklad vyhýbajúci sa podkladu palca a prekladanie ruky cez tretí, štvrtý a piaty prst do vyšších polôh na čiernych klávesoch má svoj pôvod v Hummelovej Škole, ktorú mal Chopin vo veľkej úcte: „Hlavnou vecou je poznať dobrý prstoklad. Hummel bol najučenenjší v tejto oblasti.“
- Použitie palca a malíčka na čiernych klávesoch (2. diel, kapitola 6). „V súčasnom štýle je používanie oboch prstov na čiernych klávesoch nevyhnutné.“ - pozri Chopinove Etudy č. 4 a 5 op. 10.
- Prekladanie dlhšieho prsta cez kratší (kap. 7): „Túto pasáž hráme prekladaním dlhšieho prsta ponad kratší, ktorý sa ľahko odtiahne: v pravej ruke pri pohybe nahor z bieleho klávesu na susedný čierny kláves a podobne v ľavej ruke pri pohybe nadol“ (Pozri aj Chopinove etudy a nokturná).
- Použitie jedného prsta (sklz) na viacerých rozdielnych klávesoch za sebou. Poznamenajme, že Chopin „používal často jeden prst pre postup hry na dvoch susedných klávesoch.“
- Treba si všimnúť aj to, že Hummel sa významne pričinil o začiatok trilkov od hlavnej noty (dôvody uvádza v prvej kapitole 3. dielu, medzi nimi napríklad potrebu odlíšiť sa od historicky zastaraných speváckych spôsobov interpretácie).
- Dôležité odporúčanie: nepracovať dlhé hodiny. „Mnoho pokročilých pianistov si myslí, že treba pracovať aspoň 6-7 hodín denne, aby dosiahli svoj cieľ; mýlia sa: ubezpečujem ich, že stačí pravidelné a pozorné trojhodinové cvičenie; nakoľko pridlhé cvičenie otupuje a vytvára mechanickú hru bez ducha.“
- K myšlienkam týkajúcim sa preludovania a voľnej fantázie autor uvádza, že prepokladom je nadanie, ale aj vzdelanie hráča, ovládanie zákonov harmónie a istota v hre.
Hummelova škola je mohutné dielo, výsledok nesmiernej usilovnosti. Obsahuje mnoho cenného materiálu a skúseností. Nenájdeme tu však rovnováhu medzi technickou a prednesovou zložkou. Škola patrí k veľkým traktátom minulosti, určených skôr skúsenému učiteľovi, než žiakovi, predstavuje dobrý pomocný materiál pre výchovu pianistických zručností. Predpokladá sa učiteľovo usmerňovanie žiaka i tvorivosť, výber potrebných cvičení a primeraného repertoáru, ktorý sa uvádza v škole iba okrajovo, menami rôznych skladateľov a odporúčanému výberu ich študijných a prednesových diel.
Autor týchto kapitol využil v letných mesiacoch 1998 vzácnu príležitosť podrobného štúdia pôvodného Hummelovho rukopisu diela a jeho dvoch starostlivých krasopisných opisov majstra, ktoré sa uchovávajú v Archíve mesta Bratislavy. Dielo sa vyznačuje neobyčajným zmyslom pre systematickosť, dôkladnosť a snahu podeliť sa v pedagogike o svoje bohaté skúsenosti vynikajúceho klaviristu, skladateľa a improvizátora. Mnohé cvičenia popri metodickom postupe v napredovaní od jednoduchších k zložitejším úzko súvisia aj s očividnou hráčskou schopnosťou majstra, ba cítiť v nich jeho radosť z hry. Figurácie sú často prispôsobené určitému modulačnému plánu v sekvenciách, sú zamerané na improvizovanie reálneho i latentného viachlasu v stredných hlasoch a postupne prenikajú i do budovania zložitejších prvkov a zručností improvizačnej praxe. V porovnaní s inými školami sa tu nestretávame s etudami, či prednesovými skladbami. Cvičenia sledujú prípravu k nim v postupnosti od najjednoduchších prvkov koordinácie hry začiatočníka, až po pestovanie zložitých návykov vyspelého pianistu daných čias.
Škola predstavuje teda súčasne aj isté kompendium kompozičných možností vo využití techniky nástrojovej hry, prináša Hummelovu jasnú predstavu o hracom aparáte, ktorý on sám ďalej rozvinul ako pianista i skladateľ. Škola bola preložená do viacerých jazykov, vyšla v Londýne i v Paríži a až do čias Liszta a jeho technických objavov bola akýmsi breviárom všetkých klaviristov. Napriek tomu, že sa dnes prakticky málo využíva, ostáva významným zdrojom výskumu metodológie klavírnej hry.
prof. Miloslav Starosta
„Žiadny opravdivý klavírny virtuóz, ak má byť jeho vzdelanie všestranné, dnes nemôže a nesmie ignorovať Hummelove hlavné diela“. F. Liszt
„Vzdelávať sa musíš síce podľa dobrých vzorov vo forme i v pláne, nie však preberať ich štýl. Ten ti musí byť vlastný. Inak by si bol iba epigónom, ktorému chýba prameň sily a ducha“. J. N. Hummel
Johann Nepomuk Hummel a jeho umenie klavírnej hry
Spomienka na významného skladateľa, klaviristu a pedagóga na margo 5. ročníka Medzinárodnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave, máj-jún 2005.
„Zmyslom umenia tónov i poslaním hudby je upokojiť, obšťastniť srdce a potešiť sluch. Číra vyumelkovanosť je pedantériou a patrí iba očiam. Iba dômyselná spätosť hudobného umenia s citom a vkusom mu dodáva pôsobivosť, pravdivosť, dôstojnosť a vedie umelca k skutočnému cieľu“.
J. N. Hummel
Spomienky na veľkých pianistov a učiteľov klavírnej hry často nezaslúžene upadajú do zabudnutia. Je viac ako zvláštne, ak sa medzi nimi vyskytuje aj meno nášho rodáka Johanna Nepomuka Hummela, ak sa naň kdesi vo svete spomína viac, než u nás, kde klíčil jeho talent v úrodnej pôde a priaznivých podmienkach. Vyrastal a tvoril síce možno aj v tieni svojho geniálneho súčasníka Ludwiga van Beethovena. No ako žiak Wolfganga Amadea Mozarta šíril slávu svojho majstra a vysoko rozvinul pianistickú tradíciu viedenskej školy. Jeho hudobný vplyv pocítil aj Fryderyk Chopin a uctievali ho mnohé vyspelé európske krajiny. Archívy nášho mesta uchovávajú viaceré muzeálne pamiatky a niektoré vzácne rukopisy majstra a od roku 1991 sa tu konali aj viaceré pozoruhodné podujatia medzinárodnej umeleckej klavírnej súťaže na jeho počesť. V dňoch 29. mája až 5. júna 2005 sa uskutočnil už jej piaty ročník. Súťaž priťahuje výrazné hudobné talenty a mnohí z nich rozširujú rady oddaných interpretov Hummelovej klavírnej i komornej tvorby. Dúfame, že táto významná tradícia bude pokračovať.
V tomto článku priblížime čitateľom aspoň časť historických faktov zo života umelca. Pôsobil v spoločenskom a kultúrnom prostredí viacerých významných centier Európy v čase, kedy sa na prelome 18. a 19. storočia výrazne transformovalo aj hudobné umenie. Výraznou mierou sa na tom podieľali aj skladatelia klaviristi. Už od polovice 18. storočia sa kládli základy budúceho búrlivého rozvoja pianistiky. Takmer každý skladateľ bol spravidla vyškolený aj ako čembalista, či klavirista. Napriek tomu, že špecializácia interpreta bola ešte značne vzdialená, neprekvapí nás, ak práve klavíru zverovali poprední hudobní tvorcovia často svoje najvnútornejšie výpovede. Pianoforte, ktoré nahradilo čembalo a klavichord, čakal ešte dlhý vývoj. Zároveň však v mnohých krajinách sveta zaznamenávame veľký nárast obľuby a postupne aj priemyselnej výroby technicky čoraz dokonalejšieho klavíra. 19. storočie považujeme za obdobie jeho vrcholného rozvoja. Zaslúžili sa o to nástrojári, skladatelia, klaviristi, pedagógovia a mnohé školy, počnúc parížskym Konzervatóriom. Vyučovanie klavírnej hry sa tu zaviedlo už v prvých rokoch existencie školy, po roku 1795. Prvými učiteľmi boli však ešte čembalisti. Oba nástroje pomerne dlho koexistovali, vývoj poznačil aj ich terminológiu, hoci budúcnosť patrila klavíru.
Dobové nástroje a vývoj klavírnej pedagogiky
Dnešná doba so svojimi historizujúcimi tendenciami prináša aj autentické návraty pianoforte a nikoho dnes neprekvapí, ak sa hrá Mozartova, Beethovenova, Schubertova, alebo Chopinova hudba na dobových nástrojoch. Majú nepochybne užšie vzťahy k obdobiam vzniku istých diel. Beethovenom obľúbený Broadwoodov klavír sa už dosť odlíšil od Steinových klavírov, ktoré poznal Mozart a Chopinom obľúbený Pleyelov klavír vynikal mohutnejšou zvukovosťou, než Beethovenov klavír. Voči harfe, flaute, trúbke, organu a dokonca aj husliam, ktoré považujeme za veľmi staré nástroje, klavír je nástrojom mladšej histórie západnej hudby. Napriek tomu, že ho Bartolomeo Cristofori skonštruoval už počiatkom 18. storočia, jeho plné využívanie sa vzťahuje až k obdobiu posledných dvoch storočí. Pre tento pomerne „nový“ nástroj, ktorý bol už od svojho vzniku neustále zdokonaľovaný a transformovaný, až po štádium vzniku a výroby dnešného moderného klavíra, hudobníci veľmi skoro vytvárali a zaznamenávali pedagogické metódy, ktorých počty a ambície časom stúpali.
Podporoval ich aj veľký záujem o klavírnu hru a predovšetkým od prelomu 18. a 19. storočia rýchlo narastajúci počet amatérov, ktorí sa venovali hre na tomto nástroji. Umožňovala im totiž prednes bohatého a rozmanitého repertoáru. Existovalo iba málo meštianskych salónov, ktoré by sa zaobišli bez tohto nástroja, spájajúceho v sebe obdivuhodnú kombináciu jemnej remeselnej techniky a luxusného dreva, ktorý bol menej prekážajúci a menej nákladný, než čembalo, ktoré postupne nahradil a v každom prípade aj jednoduchší na údržbu.
Prax vyžadovala pedagogické pomôcky na efektívne vyučovanie. Po veľkých traktátoch a školách 18. storočia, popri dielach Muzia Clementiho, Jeana Baptistu Cramera a Carla Czerného, vznikajú ďalšie významné školy klaviristov a pedagógov 19. storočia: medzi ich autormi boli aj Jean-Louis Adam pôsobiaci na Conservatoire v Paríži a Johann Nepomuk Hummel vo Weimare. Obaja patrili už k popredným generáciám klaviristov svojej doby, formulujúcich princípy, z ktorých mnohé si zachovávajú svoje hodnoty dodnes.
Životná cesta umelca
Skladateľ, pianista a dirigent, významný pedagóg klavírnej hry Johann Nepomuk Hummel pochádzal z Pressburgu (dnešnej Bratislavy), kde sa narodil sa 14. novembra 1778, zomrel 17. októbra 1837 vo Weimare. Rodné mesto Pressburg, ako bývalé hlavné a korunovačné mesto Uhorska malo na detské roky Hummela nepochybne veľký vplyv. Všade tu boli stopy bohatstva, blahobytu, kráľovského lesku, mesto poskytovalo stály domov umeniu, literatúre a hudbe. Hummelov otec, sám výborný hudobník, podporoval rané výrazné prejavy talentu svojho syna. Už vo veku štyroch rokov ho začal učiť husľovej hre na malom nástroji, vo veku piatich rokov k tomu pribudli začiatky v klavírnej hre. Vo veku šiestich rokov hral už celkom pohotovo na klavíri a príležitostne účinkoval aj v chrámovej hudbe ako huslista a sopranista. Niektorí autori považujú za pravdepodobné, že Hummel bol v detskom veku i žiakom Franza Paula Riglera, významného viedenského klaviristu konca 18. storočia, ktorý bol i autorom školy klavírnej hry (vyšla vo Viedni 1779) a vyučoval na Hlavnej národnej škole v Pressburgu.
Čoskoro sa však udiala v živote malého Hummela významná zmena. Rodina sa presťahovala do Viedne, kde Hummelov otec Johannes pôsobil ako huslista a dirigent Schikanederovho Theater auf der Wieden, na umeleckom poste, ktorý poskytol synovi prvé užitočné divadelné skúsenosti. Čoskoro po príchode do Viedne, v rokoch 1786–1788, sa stal malý Johann Nepomuk Hummel žiakom Wolfganga Amadea Mozarta. Ten bol očarený hudobným talentom osemročného chlapca, ktorého vyučoval zdarma, ba dokonca býval v jeho byte. Po dvoch rokoch dôkladného štúdia, na radu Mozarta, podnikol Hummelov otec so svojím desaťročným synom koncertnú cestu po európskych mestách. Veľké úspechy slávil mladý Hummel i v Prahe. Hummelovci tam boli hosťami manželov Duškových. Dlhá cesta pokračovala koncertami v nemeckých mestách, Drážďanoch, Berlíne, Magdeburgu, Göttingene, Brunswicku, Kasseli, Weissensteine, Hannoveri, Celle, Hamburgu, Kieli, Regensburgu a ďalších, cez Dánsko, Škótsko a Anglicko. Revolučné nepokoje spôsobili zmenu pôvodne plánovanej cesty do Francúzska alebo Španielska a rodina Hummelovcov pokračovala roku 1792 dvojmesačným pobytom v Holandsku, kde mladý Johann Nepomuk účinkoval každú nedeľu v paláci Princa Oranžského v Haagu. Po koncertoch v Amsterdame smerovalo turné cez nemecké mestá Kolín nad Rýnom, Bonn, Mainz, Frankfurt nad Mohanom cez Bavorsko do Linza. Do Viedne sa vrátili až roku 1793, po piatich rokoch cestovania a koncertovania. Mozart bol už v tom čase mŕtvy.
Hummel pokračoval vo svojich štúdiách u Johanna Georga Albrechtsbergera, ktorý ho vyučoval kontrapunktu neskôr u Antonia Salieriho ktorý ho zasvätil do umenia vokálnej kompozície, a hudobnej estetiky. Významné bolo umelecké a pedagogické dedičstvo osobných vplyvov Josepha Haydna po návrate z jeho druhého londýnskeho pobytu (1795), ako aj Muzia Clementiho, no najmä jeho prvého veľkého učiteľa - Wolfganga Amadea Mozarta. Na svojho majstra a jeho školu nikdy nezabudol. Prejavilo sa to v početných Hummelových kompozíciách, v ktorých bol najmä spočiatku blízky Mozartovi. Ako zaujímavosť uvedieme skutočnosť, že spinet, na ktorom Hummel cvičil v Mozartovom dome vo Viedni a na ktorom majstrovi predohrával, bol dlhé roky v sídle rodiny Hummelovcov vo Weimare a neskôr ho dostalo do daru Mestské múzeum v Bratislave.
Časom si Hummel vytvoril svoj vlastný sloh, ktorý nesie pečať zrelého kompozičného majstrovstva. Obsahuje výrazné prvky vlastného pianistického interpretačného štýlu, brilantnosti, elegancie i improvizačných momentov, ale nepochybne i originálnu invenčnosť, prepojenú s výrazným harmonickým a polyfonickým myslením vo vypracovaní klavírnej faktúry a tiež iných partitúr, napríklad v oblasti bohatej komornej tvorby.
V literatúre sa Hummelovo meno radí medzi najvynikajúcejších improvizátorov svojej doby. Improvizácia, ako druh voľnej koncertnej kreácie, bola v 19. storočí sústavne pestovaná a od koncertného umelca sa vyžadovala ako celkom samozrejmá, ba často vari až vrcholná ukážka jeho tvorivých schopností pri verejných výkonoch.
Hoci do roku 1799 Hummel vystupoval ako klavirista len v súkromných kruhoch, jeho umelecká povesť sa rýchlo šírila. V tom čase hral dva razy aj v Pressburgu: v roku 1793 po návrate z Londýna a roku 1796 počas zasadnutia Uhorského snemu tu usporiadal umeleckú akadémiu. V tom čase patril už medzi vyhľadávaných učiteľov klavírnej hry. Po skončení štúdia sa na odporúčanie Josepha Haydna stal jeho umeleckým nástupcom vo funkcii dirigenta orchestra knižaťa Esterházyho v Eisenstadte. Tu uviedol prvý raz i Haydnovo Stvorenie, ďalej napríklad Mozartovu Čarovnú flautu a venoval sa i vlastnej kompozičnej činnosti. Svoju prvú Omšu in B tu uviedol s takmer stočlenným orchestrom roku 1805. Skomponoval diela chrámovej hudby, ale i javiskové diela. Sú to balety Helena a Paris, Harlekýn a Kolombína, opera Matidle von Guise, pantomíma Zázračný prsteň a iné.
Po návrate do Viedne sa venoval prevažne kompozícii a vyučovaniu klavírnej hry. Mal veľký počet žiakov. Podľa vlastných spomienok vyučoval hru na klavíri deväť až desať žiakov denne. Aby sa pri tejto časovej záťaži mohol venovať ešte vlastnej kompozičnej činnosti, pracovný deň začínal komponovaním už o štvrtej hodine ráno. Jeho povesť pianistu a skladateľa sa rozšírila čoskoro i do Nemecka a Francúzska. Na Konzervatóriu v Paríži uviedol Luigi Cherubini Hummelovu Veľkú fantáziu op. 18. Bola to prvá Hummelova skladba, ktorú mohli Francúzi počuť.
Vo Viedni sa Hummel roku 1812 oženil s Elisabeth Röckel, poprednou speváčkou Dvorného divadla. Neskôr účinkoval okrem iného tiež ako jej klavírny sprevádzač na koncertných turné po rakúskych mestách, v Budapešti a Pressburgu. Mali spolu dvoch synov, Karl bol klaviristom, Eduard maliarom.
Koncertné cesty a pedagogika
Od roku 1814-15 Hummel začal po dlhšej prestávke opäť koncertne vystupovať. Koncertoval vo Viedni, Prahe (19. a 26. apríla 1816), v Lipsku, Berlíne, Drážďanoch a iných mestách. V Prahe sa stretol aj s Carl Maria von Weberom, ktorý o Hummelovej hre písal svojmu priateľovi Rochlitzovi v superlatívoch: „Hummelova hra je mimoriadne istá, čistá, perlivá a elegantná.“ Všade slávil veľké triumfy. Poprední kritici v Lipsku písali, že od čias Mozarta nikto tak nenadchol obecenstvo svojím klavírnym umením ako Hummel. Roku 1816 sa stal nakrátko dirigentom dvorného divadla v Stuttgarte. Počas tohto krátkeho umeleckého pôsobenia koncertoval v októbri 1817 v Mannheime, kde ho jeden z kritikov označil za jedného z najväčších hudobných géniov sveta. V novembri toho istého roku hral s prenikavým úspechom vo Frankfurte nad Mohanom. Tu ho opäť počul šesťdesiatpäťročný Muzio Clementi, ktorý ho poznal už z obdobia jeho prvých londýnskych vystúpení a prejavoval o Hummela veľký záujem. Od roku 1819 pôsobil ako dirigent kniežacieho orchestra a opery vo Weimare. Spoločne s Goethem patrili k popredným postavám intelektuálnych kruhov a nesporne aj k hlavným turistickým atrakciám tohto mesta. Jeho dobrú umeleckú povesť v tých časoch už šírili v mnohých krajinách i jeho vynikajúci žiaci, napríklad Ferdinand Hiller (pôsobil v Nemecku), krátko i Felix Mendelssohn, Karl Eduard Hartknoch, Adolf Henselt (nazývaný i „nemeckým Chopinom“, ktorý pôsobil v Nemecku, neskôr od roku 1838 dlhodobo i v Rusku), Rudolf Willmers (pôsobiaci vo Viedni), Julius Benedict a Karl Mangold (v Londýne), synovci Hummela - August a Eduard Röckelovci, Edward Hodges, Sigismund Thalberg, Giuseppe Unia, Vinzens Hauck, a ďalší. Byť Hummelovým žiakom bolo zvláštnou cťou. Až v posledných ôsmich rokoch svojho života sa obmedzil na vyučovanie iba menšieho počtu žiakov. Podľa mienky Hillera sa Hummel ako pedagóg zameriaval najmä na kvality spevnosti melodických línií, zásady dobrého a spoľahlivého prstokladu a jasnosť v hre. Popri kvalitách učiteľa klavírnej hry Hiller ešte vyššie hodnotil jeho schopnosti pedagóga kompozície.
Weimarské obdobie a ďalšie koncertné cesty
Hummel veľmi úspešne zastával miesto dirigenta opery vo Weimare. Do repertoáru uviedol diela Glucka (Ifigénia v Aulide, Ifigénia na Tauride), Mozarta (Don Giovanni, Čarovná flauta, Figarova svadba, Titus, Cosi fan tutte, Únos zo Serailu), Cherubiniho Medeu, Lodoisku, Beethovenovho Fidelia, začali sa uvádzať opery Rossiniho, Webera, ale i talianske opery Salieriho, Sacchiniho, Cherubiniho, Spontiniho a iných skladateľov. Popritom sa intenzívne venoval vlastnej kompozičnej a interpretačnej činnosti. Udržiaval písomné styky s viacerými osobnosťami skladateľov i hudobných vydavateľov mnohých krajín, ba zasadzoval sa významne i za ustanovenie autorských práv v Nemecku.
Počas Weimarského pobytu Hummel koncertoval prvý raz v apríli roku 1820 v Prahe, kde sa stretli jeho vystúpenia s veľkým úspechom. Odtiaľ odchádza na dva koncerty do Viedne a po ceste späť usporiadal koncert vo veľkom divadle v Mníchove. V roku 1821 podnikol iba menšiu koncertnú cestu po nemeckých mestách. Hral v Berlíne a Dessau. Veľké úspechy slávil roku 1822 v Rusku, kde koncertoval najskôr v Rige. Potom usporiadal tri koncerty v Petrohrade, cesta pokračovala do Moskvy, kde sa osobne zoznámil s Johnom Fieldom, významným klaviristom a skladateľom, žiakom Clementiho, ktorý v Rusku dlhodobo žil a vytvoril tam veľkú a významnú pianistickú školu. Vzájomné priateľstvo sa zvýraznilo i v spoločnom vystúpení oboch umelcov v Moskve, kde zahrali spolu novú Fieldovu skladbu pre dva klavíry skomponovanú pri tejto príležitosti. Hummel sa vrátil potom opäť do Petrohradu, kde sa uskutočnil jeho koncert vo veľkom divadle a 22. a 26. apríla 1822 opäť účinkoval na dvoch koncertoch v Rige. Okrem toho hral v mnohých súkromných spoločnostiach a improvizoval na organe v chráme svätého Petra v Rige. Jeho koncerty bolo potrebné často pre veľký úspech o niekoľko dní zopakovať. Okrem už uvedených bol takým aj koncert 29. 5. 1822 v Königsbergu. V nasledujúcom roku počas jesennej dovolenky podnikol Hummel koncertné turné do Holandska a Belgicka. Koncertoval v Amsterdame, Haagu, Rotterdame, Utrechte. S úspechmi tejto cesty bol Hummel mimoriadne spokojný. Roku 1825 hral vo Frankfurte a v Paríži, kde ho kritika označila za nového nemeckého Mozarta. V Paríži sa zoznámil s mnohými vynikajúcimi umelcami, ako napríklad s Kalkbrennerom, Moschelesom, Pixisom, Kreutzerom, Paërom, Rossinim, Mayerbeerom, Fétisom, Cherubinim a inými. S Cherubinim, Moschelesom, Fétisom i ďalšími si dlhé roky dopisovali. Počas jeho neprítomnosti vo Weimare požiar zničil divadlo a nové otvorili v sezóne 1825-26 Rossiniho operou Semiramis.
V roku 1827 sa Hummelovci spolu so žiakom Ferdinandom Hillerom zúčastnili vo Viedni rozlúčky s Beethovenom, kde Hummel podľa Beethovenovho želania improvizoval na témy skladieb zosnulého autora, napríklad aj na tému „zboru väzňov“ z Fidelia. Na tejto ceste sa stretol aj so Schubertom. Tento mu venoval svoje posledné tri klavírne sonáty s nádejou, že ich bude interpretovať. Neskôr, po smrti oboch mužov vydavateľ zmenil túto dedikáciu na Schumanna.
Po smrti Webera prijal Hummel miesto dvorného dirigenta v Drážďanoch. Koncertoval popritom vo Viedni, Berlíne a Varšave, kde ho 1828 počul aj mladý Chopin. Na Chopina Hummelova hudba i hra mocne zapôsobila a zanechala v jeho tvorbe výrazné vplyvy. Hummelov spôsob hry i kompozičné prvky ďalej rozvinul vo vlastnej tvorbe a vážil si Hummela po celý život.
Roku 1829 hral Hummel i v Karlových Varoch. 30. mája 1829 sa vo Weimarskom dvornom divadle uskutočnil koncert Nicola Paganiniho za spoluúčinkovania Hummela. V nasledujúcom roku podnikol koncertné cesty do Paríža a Londýna, kde hral i na kráľovskom dvore. Nasledovali koncerty v iných anglických mestách. Roku 1832 vystúpil opäť v Karlových Varoch, 1833 bol v Londýne ako dirigent nemeckej opery, ktorá hosťovala celých šesť týždňov v Kráľovskom divadle. Roku 1834 navštívil spoločne so svojou manželkou Viedeň a využil túto príležitosť aj na návštevu svojho rodného mesta Pressburgu. 20. apríla 1834 tu koncertoval v Pálffyho paláci. Navštívil vtedy aj iné mestá, v ktorých pôsobil vo svojej mladosti. Bola to posledná Hummelova koncertná cesta.
Posledné obdobie
Roku 1835 prežil väčšinu svojej dovolenky vo Weimare a namiesto cestovania dal si pristaviť k svojmu domu kúzelný hudobný salón. Postupné zhoršovanie jeho pľúcnej choroby mu znemožňovalo podnikanie ďalších koncertných ciest. I napriek ťažkej chorobe ho však údajne neopúšťala dobrá nálada a veril, že sa mu zdravie vráti. V lete nasledujúceho roku sa liečil v kúpeľoch Kissingen. V roku 1837 odcestoval i s rodinou do Viedne, kde často navštevoval divadlo. Jeho zdravotný stav bol však opäť vážny. Opätovné liečenie v kúpeľoch Kissingen už nemohlo zlepšiť jeho zdravie. Počas svojich posledných dní pracoval ešte na Beethovenových dielach, ktoré pripravoval odoslať do Londýna, ale duševné sily ho opustili a jeho jasný duch vyhasol 17. októbra 1837. Je pochovaný vo Weimare blízko Goetheho a Schillera.
Umelecký odkaz
V rokoch 1801 a 1804, Hummel navštevoval sobotňajšie večierky u Mozartovej vdovy Constanze Weberovej. Vyučoval klavírnu hru posledného Mozartovho syna Franza Xavera. Carl Czerny opisuje prvé stretnutie s ním: „Tento mladý muž vo veku asi 20 rokov, bol vyzvaný, aby niečo zahral. No akého majstra som zrazu počul! Mal som často možnosť počuť hudobníkov ako boli Gelinek, Lipansky, Wölfl, ba aj Beethoven; jednako hra tejto neznámej osobnosti bola pre mňa objavom. Nikdy predtým som nepočul tak veľa nového a toľko náročných obtiaží, čistoty a vkusu, vyjadrenie nežnosti v interpretácii a to všetko spojené s veľkým vkusom v improvizácii. Keď potom hral s huslistom Krommerom, ktorý ho sprevádzal v niekoľkých Mozartových sonátach, diela, ktoré už dávno poznám, prichodili mi, ako celkom nový svet.“
Hummel bol v tomto období veľmi známy svojimi improvizáciami: „Jeho improvizácie boli nezabudnuteľné, elegantné, spontánne, fantastické. Jeho chladnokrvnosť a jeho spôsob využitia rytmu a tempa neboli nikdy prekonané. Témy, ktoré stvárňoval boli maximálne brilantné a premenlivé“. V roku 1822 Field, ktorý bol prítomný pri brilantnej improvizácii a nepoznal totožnosť klaviristu, zvolal: „Buď ste diabol, alebo Hummel osobne!“
Hummel prišiel do Paríža roku 1823 a - ako uvádza François Joseph Fétis vo svojej „Biographie universelle des musiciens“ - „jeho klavírne improvizácie vyvolávali najživší obdiv.“ Dnes, keď improvizácia v oblasti klasickej hudby už takmer neexistuje, si nedokážeme predstaviť úlohu, ktorú zohrávala v prvej polovici 19. storočia. V tomto období určovala a posväcovala povesť klaviristu. I Beethovenov žiak a Lisztov učiteľ Czerny napísal roku 1829 svoju Traité d'improvisation. Všetky Hummelove variácie majú charakteristické črty obľuby a radosti z improvizácie, ktorá ho nikdy neopustila, od op. 1 až po op. 119.
Druhom improvizácie bolo vlastne i prelúdium. Často sa hovorí, že Chopin vytvoril formu „prelúdií“, ktoré ako samostatné diela neuvádzajú nutne iné skladby. Prelúdium však existuje už od 15. storočia. Od konca 18. storočia umenie „preludovania“ bolo pravidlom. Clementi napísal roku 1811 Préludes et exercices dans tous les tons majeurs et mineurs. Nasledovali ho Hummel, Cramer, Szymanowska, Würfel, Herz, Kalkbrenner, Moscheles, Kessler, Chopin. Malé úvodné skladby sa improvizovali za účelom „rozcvičenia a prípravy prstov na nasledujúce vystúpenie, ako aj pre upútanie pozornosti poslucháčov na potrebné sledovanie a počúvanie ďalších skladieb. Akonáhle začne orchester hrať koncert, platí prísny zákaz skúšania klavíra“, písal Czerny. Hummelove Prelúdiá op. 67 (asi z r. 1814) sa objavili pod tradičnou formou prelúdií v 24 durových a molových tóninách, no nie v chromatickom poradí, ale v usporiadaní podľa kvintového kruhu. Od prvého prelúdia im Hummel dodáva celkový charakter „Quasi improvisatione“.
Poznámky ku klavírnym dielam
Klavírna Sonáta Es dur op. 13 a ďalšie patria k veľkým formám. Zotrvávajúc celkovo v „štýle Biedermeieru“, Hummel sa odhodláva k veľkým romantickým výbuchom (op. 81). Po Larghette z op. 13, Sonáta f mol op. 20 prináša očividne melancholickú krásu. Možno si klásť otázku prečo sa viac nehrá. Veď jej klasická faktúra, mimoriadna citovosť, virtuozita tretej časti i skromné rozmery celku by ju mohli ľahko predurčovať do koncertných, alebo súťažných programov. V kóde jej tretej časti zaznieva téma Mozartovej „Jupiterskej“ symfónie. Významná a rozsiahla Sonáta fis mol op. 81 vznikla vo Weimare. Schumann o nej písal, ako o „titánskom a epickom diele... samotné by postačilo na zabezpečenie nesmrteľnosti svojho tvorcu.“ Okrem Beethovena žiadny skladateľ v tomto období neanticipoval natoľko vyjadrenie smútku, tragiky, doplnené o pohľad fantastiky, s ktorým sa opäť stretávame neskôr najmä vo väčšine romantických diel, ako je tomu už v „beethovenovskej“ 2. časti tejto Hummelovej Sonáty op. 81: allegro molt' espressione.
Vo Weimare sa však Hummel zveril svojmu žiakovi Hillerovi aj s inými pocitmi: „Objavenie sa Beethovena bolo pre mňa ťažkým okamihom. Som povinný nasledovať tohto génia? Istý čas som naozaj nevedel, čo mám robiť: napokon som si povedal, že najlepšie bude, ak ostanem verný sám sebe a svojej povahe.“
Klavírnymi Koncertami a mol op. 85 a h mol op. 89 a Etudami op. 125 Hummel nepochybne pripravil svojim potomkom tie najkrajšie dary. Štýlový charakter Chopinových koncertov, často bohatších na hudobnú invenciu, pramení priamo v Hummelových Koncertoch. Nielen v príznačnej ornamentike improvizačného charakteru, ale aj v pianistických postupoch a technike hry. Nepochybne Hummel mal výrazný vplyv na Chopinovu estetiku. Chopin podľa Mikuliho slov hral kúzelne Hummelov Koncert a mol; aj svojim žiakom dával často študovať Hummelove diela. Franz Liszt ako mladý žiak Carla Czerného naštudoval a predviedol oba koncerty.
Mohli by sme uviesť a analyzovať celý rad pozoruhodných Hummelových diel z rozsiahlej klavírnej i komornej tvorby, ale i chrámovej hudby. Za všetky spomeňme aspoň niekoľko pozoruhodných: 7 klavírnych trií, Phantasie Es dur op. 18, z ďalšieho obdobia množstvo klavírnych skladieb a veľa komornej tvorby. Z nej vyniká Veľký septet op. 74. V oblasti chrámovej hudby vytvoril okrem iného i tri omše, z ktorých je najvýznamnejšia prvá in B op. 77, uvádzaná dodnes. Javiskové diela a ďalšie diela komornej hudby, ako inštrumentálne sonáty, klavírne etudy, variácie, diela pre klavír štvorručne a ďalšie uzatvárajú tvorivý odkaz. Celkový zoznam Hummelovho diela obsahuje 127 skladieb označených opusovými číslami a okrem nich veľké množstvo diel bez opusového čísla a z pozostalosti majstra.
Etudy op. 125
Vo veku 55 rokov Johann Nepomuk Hummel uverejnil svoje Etudy op. 125, skomponované väčšinou už o niekoľko rokov skôr. Vyšli teda v roku 1833, až po vydaní Chopinových Etud op. 10. Chopin počul Hummela počas jeho turné roku 1828 vo Varšave, kde hral i svoje skladby, medzi nimi možno aj etudy z op. 125? Sú celkom rozdielne voči tomu, čo by sa dalo nazvať „nezáživnými cvičeniami“, sú ušľachtilé, dýchajú životom, stretávame sa v nich s rozmanitými druhmi faktúry, skvelými harmonickými objavmi. Sú komponované v 24 durových a molových tóninách, v poradí podľa stúpajúceho kvintového kruhu, pričom molové nasledujú po rovnomenných durových. Striedajú sa v nich šarmantné a veselé nálady (č. 2, 19), s vážnymi (20), etudy v prísnom štýle (č. 4, 6, 22), s ozdobami a trilkami (č. 3, 22), vo fugate (č. 7, 24). Vždy sú príjemné, nikdy nie povrchné, preniknuté veľkým výrazom, krásnym kantabile (č. 8, 10, 11, 12, 18, 20), vytvárané vo veľkých polyfonických frázach (č. 7, 12). Možno na nich pracovať so zaujatím vzhľadom na ich rozmanitosť: prinášajú všetranné technické problémy, dvojhmaty, oktávy, akordické skoky, rýchle pasáže, kríženie rúk. Chopin azda obľuboval etudu č. 10 s appoggiaturami a prechodnými tónmi: napodobil ju v téme i tónine vlastnej Etudy op. 25 č. 5. Etudy op. 125 sú posledným Hummelovým klavírnym dielom.
Škoda, že v slovenskom vydavateľstve OPUS vyšlo toto dielo v neúplnom rozsahu (iba výber 17 etud) bez rešpektovania uvedeného poradia. Žiadala by sa ich kritická revízia a nové kompletné vydanie. Sľubne sa rozvíjajúce Hummelovské súťaže v rodisku majstra Bratislave, propagované aj v svetových odborných hudobných periodikách (PIANO, Paríž), sa po svojom štvrtom ročníku z ekonomických dôvodov nečakane prerušili. Našťastie nie nadlho. V júni 2005 sa uskutočnil jej piaty ročník. Veď uchovávanie nesmrteľnej pamiatky osobnosti a diela nášho veľkého rodáka by len prispelo k budovaniu historicky dobrej povesti nášho mesta klaviristov, ale aj celkovej kultúrnosti.
Z významných interpretácií posledného obdobia si pripomeňme aspoň kompletné nahrávky Sonáty fis mol op. 81 a Etud op. 125 francúzskou pianistkou Danielle Laval, ale aj interpretáciu Klavírneho koncertu a mol slovenskými pianistami Ivanom Palovičom a Danielou Varínskou, tiež interpretkou Veľkého septetu op. 74, kompletnú nahrávku 7 klavírnych trií realizovali slovenskí umelci Ivan Gajan (klavír), Viktor Šimčisko (husle) a Juraj Alexander (violončelo) a rovnakí interpreti v spolupráci s Milanom Teleckým (viola) a Radoslavom Šašinom (kontrabas) nahrali aj Hummelov Klavírny kvartet a Klavírny kvintet. Žiada sa tu uviesť aj skvelý výkon víťaza 5. ročníka Hummelovej súťaže 2005, doslova poslucháčsky zážitok z recitálu amerického pianistu Andrewa Brownella z 2. kola, kde v jeho podaní odznela popri Partite a mol J. S. Bacha aj mimoriadna interpretácia Hummelovej Sonáty č. 5 fis mol, op. 81 a povinná skladba Jevgenia Iršaia Musicburger, skomponovaná pre túto súťaž.
Klavírna škola
Roku 1828 vyšla vo Viedni tlačou vo vydavateľstve Tobiasa Haslingera Hummelova trojdielna klavírna škola pod názvom „Ausführliche theoretisch-praktische Anweisung zum Piano-Forte-Spiel, vom ersten Elementar-Unterrichte an bis zur vollkommensten Ausbildung“, teda „Podrobný teoreticko-praktický návod ku hre na pianoforte, od prvého elementárneho vyučovania až k najvyššej dokonalosti“. Bola dedikovaná ruskému cárovi Mikulášovi I. Autor na nej pracoval plných päť rokov. Historicky nasledovala školy Clementiho, Adama, Cramera a predchádzala školy Moschelesa, Czerného a Thalberga. Obsahuje dôkladnú a zrozumiteľne podanú teoretickú časť, ktorá je doplnená celkove vyše dvoma tisíckami notových príkladov a cvičení. Je to vlastne významné sformulovanie a rozvinutie pedagogických zásad viedenskej klavírnej školy. Poskytuje podrobné návody ku klavírnej hre.
Už v úvodnom slove (datovanom vo Weimare 1827) uvádza Hummel praktické rady rodičom i učiteľom, ako napríklad:
- Nešetriť na dobrom učiteľovi začiatočníka, pretože „na základnom vyučovaní závisí všetko, čo sa na ňom vybuduje. Zlé návyky, ktoré vznikli v začiatkoch z nedbalosti, odstraňujú sa neskôr iba veľmi ťažko a často je nemožné zbaviť sa ich celkom.“
- Základy sú veľmi dôležité. Počas prvého polroka až roka začiatočného vyučovania) navrhuje Hummel jednu vyučovaciu hodinu učiteľa so žiakom denne, pretože žiak si ešte nedokáže sám poradiť a ak je ponechaný príliš dlho sám na seba, môže si ľahko osvojiť zlé návyky. (...)
- Sústredené cvičenie by nemalo presiahnuť tri hodiny denne a malo by prebiehať v primeranom tempe, aby hra nebola nepresná,
- výber repertoáru by sa mal prehlbovať, ale neotupovať záujem žiaka. Naopak, treba ho podnecovať i tým, že žiak hrá aj inšpirujúce prednesové skladbičky a učiteľ by ho nemal zaťažovať priskoro veľmi náročnými úlohami,
- za dôležité autor považuje predohrávanie učiteľa a napodobenie žiaka,
- v oblasti rytmickej výchovy odporúča hlasné rátanie dôb, prípadne i pomoc Mälzlovho metronómu,
- cvičiť je potrebné dovtedy, pokým nie je hra plynulá a prednes správny,
- rozlišuje sa prednes správny a krásny, pod prvým pojmom sa chápe skôr remeselno-technické zvládnutie skladby, druhý zohľadňuje už vyššie - estetické kvality umeleckého diela pri jeho interpretácii.
Prvý diel školy sa zapodieva elementárnymi pokynmi pre vyučovanie klavírnej hry, ako sú vzdialenosť a výška sedenia, zaokrúhlené, voľné držanie rúk, iba s primeranou aktivitou. Podáva tiež teoretické poznatky a množstvo príkladov.
Druhý diel pokladal sám Hummel za najzávažnejší. Rozvíjajúca sa klavírna technika, nové druhy rozmanitých pasáží a figurácií prinášali so sebou potrebu nových prstokladových princípov. Tento diel školy prináša systematický pohľad na otázky klavírneho prstokladu. Uvádza sa desať jeho základných pravidiel a ku každémmu opäť veľké množstvo príkladov.
Tretí diel preberá ozdoby a zameriava sa na otázky prednesu. Hummel bol v klavírnej interpretácii zástancom nového spôsobu trilkovania od hlavného tónu. V stručnosti k tomu uveďme aspoň poznámku, že už na prelome 18. a 19. storočia existovali protichodné názory na tieto otázky, bolo tu zjavne isté prechodné obdobie, v ktorom sa presadzovalo nové chápanie trilkov na rozdiel od starej barokovej interpretačnej praxe. Hummel sa dokonca domnieval, že už Mozart trilkoval od hlavného tónu, isté však je, že táto nová prax trilkovania sa ujala, potvrdil a rozvinul ju vo svojom významnom pedagogickom diele i Carl Czerny.
Hummel odporúčal okrem iného študovať hudobné diela a ich úseky so zameraním na ich charakter. Spevné miesta hrať s citom, ale bez tempových zmien. Pomerne veľmi málo pozornosti venuje škola otázkam pedalizácie, čo svedčí ešte o iných estetických a zvukových ideáloch i nástrojovej zvukovosti. No taktiež o osobitých názoroch takých významných osobností interpretačného umenia akou bol Hummel. V škole sa nachádzajú aj kapitoly venované improvizácii - voľnej fantázii a na záver sú rady, ktoré sa zapodievajú ošetrovaním, ladením nástroja a podobne. Dodajme k tomu ešte niekoľko dôležitých pedagogických záverov autora školy.
- Pokiaľ ide o pohyb prstov, Hummel nadväzuje na myšlienky F. Couperina, alebo C. Ph. E. Bacha. „Prsty sa nemajú dvíhať príliš vysoko nad klávesy... treba na ne dopadať vyrovnane a uvoľnene, bez opierania sa i klepania; treba sa ich dotýkať podľa možnosti čo najviac vpredu.“
- Bol prvým, kto teoreticky uvažoval o „tlaku“ prsta: „Prednes Adagia vyžaduje skôr viazaný štýl a jemný hmat v prstoch, ktorý umožní vytvárať každý tón s väčšou, alebo menšou silou.“
- Druhý diel školy sa plne venuje prstom. „Chopinovský“ prstoklad vyhýbajúci sa podkladu palca a prekladanie ruky cez tretí, štvrtý a piaty prst do vyšších polôh na čiernych klávesoch má svoj pôvod v Hummelovej Škole, ktorú mal Chopin vo veľkej úcte: „Hlavnou vecou je poznať dobrý prstoklad. Hummel bol najučenenjší v tejto oblasti.“
- Použitie palca a malíčka na čiernych klávesoch (2. diel, kapitola 6). „V súčasnom štýle je používanie oboch prstov na čiernych klávesoch nevyhnutné.“ - pozri Chopinove Etudy č. 4 a 5 op. 10.
- Prekladanie dlhšieho prsta cez kratší (kap. 7): „Túto pasáž hráme prekladaním dlhšieho prsta ponad kratší, ktorý sa ľahko odtiahne: v pravej ruke pri pohybe nahor z bieleho klávesu na susedný čierny kláves a podobne v ľavej ruke pri pohybe nadol“ (Pozri aj Chopinove etudy a nokturná).
- Použitie jedného prsta (sklz) na viacerých rozdielnych klávesoch za sebou. Poznamenajme, že Chopin „používal často jeden prst pre postup hry na dvoch susedných klávesoch.“
- Treba si všimnúť aj to, že Hummel sa významne pričinil o začiatok trilkov od hlavnej noty (dôvody uvádza v prvej kapitole 3. dielu, medzi nimi napríklad potrebu odlíšiť sa od historicky zastaraných speváckych spôsobov interpretácie).
- Dôležité odporúčanie: nepracovať dlhé hodiny. „Mnoho pokročilých pianistov si myslí, že treba pracovať aspoň 6-7 hodín denne, aby dosiahli svoj cieľ; mýlia sa: ubezpečujem ich, že stačí pravidelné a pozorné trojhodinové cvičenie; nakoľko pridlhé cvičenie otupuje a vytvára mechanickú hru bez ducha.“
- K myšlienkam týkajúcim sa preludovania a voľnej fantázie autor uvádza, že prepokladom je nadanie, ale aj vzdelanie hráča, ovládanie zákonov harmónie a istota v hre.
Hummelova škola je mohutné dielo, výsledok nesmiernej usilovnosti. Obsahuje mnoho cenného materiálu a skúseností. Nenájdeme tu však rovnováhu medzi technickou a prednesovou zložkou. Škola patrí k veľkým traktátom minulosti, určených skôr skúsenému učiteľovi, než žiakovi, predstavuje dobrý pomocný materiál pre výchovu pianistických zručností. Predpokladá sa učiteľovo usmerňovanie žiaka i tvorivosť, výber potrebných cvičení a primeraného repertoáru, ktorý sa uvádza v škole iba okrajovo, menami rôznych skladateľov a odporúčanému výberu ich študijných a prednesových diel.
Autor týchto kapitol využil v letných mesiacoch 1998 vzácnu príležitosť podrobného štúdia pôvodného Hummelovho rukopisu diela a jeho dvoch starostlivých krasopisných opisov majstra, ktoré sa uchovávajú v Archíve mesta Bratislavy. Dielo sa vyznačuje neobyčajným zmyslom pre systematickosť, dôkladnosť a snahu podeliť sa v pedagogike o svoje bohaté skúsenosti vynikajúceho klaviristu, skladateľa a improvizátora. Mnohé cvičenia popri metodickom postupe v napredovaní od jednoduchších k zložitejším úzko súvisia aj s očividnou hráčskou schopnosťou majstra, ba cítiť v nich jeho radosť z hry. Figurácie sú často prispôsobené určitému modulačnému plánu v sekvenciách, sú zamerané na improvizovanie reálneho i latentného viachlasu v stredných hlasoch a postupne prenikajú i do budovania zložitejších prvkov a zručností improvizačnej praxe. V porovnaní s inými školami sa tu nestretávame s etudami, či prednesovými skladbami. Cvičenia sledujú prípravu k nim v postupnosti od najjednoduchších prvkov koordinácie hry začiatočníka, až po pestovanie zložitých návykov vyspelého pianistu daných čias.
Škola predstavuje teda súčasne aj isté kompendium kompozičných možností vo využití techniky nástrojovej hry, prináša Hummelovu jasnú predstavu o hracom aparáte, ktorý on sám ďalej rozvinul ako pianista i skladateľ. Škola bola preložená do viacerých jazykov, vyšla v Londýne i v Paríži a až do čias Liszta a jeho technických objavov bola akýmsi breviárom všetkých klaviristov. Napriek tomu, že sa dnes prakticky málo využíva, ostáva významným zdrojom výskumu metodológie klavírnej hry.
prof. Miloslav Starosta
„Žiadny opravdivý klavírny virtuóz, ak má byť jeho vzdelanie všestranné, dnes nemôže a nesmie ignorovať Hummelove hlavné diela“. F. Liszt
„Vzdelávať sa musíš síce podľa dobrých vzorov vo forme i v pláne, nie však preberať ich štýl. Ten ti musí byť vlastný. Inak by si bol iba epigónom, ktorému chýba prameň sily a ducha“. J. N. Hummel
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)